V posledných dňoch Slovensko prekvapil nový škandál. Nebolo by to nič neobyčajné, veď ak by sme všetky prešľapy vlád počítali, museli by sme si zobrať kalkulačku. Tento prípad je ale z iného súdka. Na verejnosť unikli informácie, že Vojenské obranné spravodajstvo a rezort obrany na čele s ministrom z SaS Ľubomírom Galkom odpočúvali novinárov denníka Pravda a riaditeľa televízie TA3 Michala Gučíka. Naposledy sme sa z médii dozvedeli, že odpočúvaná bola aj redaktorka Patrícia Poprocká. Tieto, a možno sa onedlho po prešetrení celej kauzy objavia na svete ďaľšie mená, vyvolali búrku nevôle, najmä u žurnalistov. Odpočúvanie osôb iba na základe osobnej pomsty alebo nesympatii k danému periodiku je hrubé porušenie a zneužitie moci verejného činiteľa. Minister bol pri moci a chcel ju začať využívať. Spoveď ministra, jedného z najdôležitejších rezortov, novinármi, bola prinajmenšom vyhýbavá, ak nie priamo výsmechom do očí. Praktiky Štátnej bezpečnosti sa skončili, ako si všetci mysleli, na Slovensku v roku 1989, resp.1990. Zdá sa však, že súkromie jednotlivca strane SaS a predovšetkým Galkovi nič nehovorí. Výhovorka ministra, že boli ohrozené záujmy a bezpečnosť štátu mi pripadá komická a trápna. V tomto prípade sa však treba zamyslieť. Tento škandál sa dotkol aj bežných ľudí, v tomto prípade novinárov, ktorí sú tu na to, aby písali o problémoch v spoločnosti. Je samozrejmé, že nikomu sa nepáči kritika, no svojvoľné odpočúvanie, i keď by (prebieha vyšetrovanie) bolo so súhlasom sudcu, ktorý nemá dôvod niečo nepodpísať, ak sú mu predložené adekvátne dôvody k odposluchu, nanajvýš znepokojivé. Na Slovensku si jednoducho pár ľudí chcelo vyskúšať moc ako za komunizmu. Politici nemôžu bez (ne)reálneho dôkazu sledovať a zasahovať do života ľudí. Jeden z hlavných výdobytkov Novembra 1989 bola aj sloboda slova a tlače. Prípad by sa mal vyšetriť a niekto by mal niesť aj následky. Obyčajne, ako sa to aj dnes stalo, bolo prepustenie ministra a tým sa vec skončí. Prejde pár dní, resp. týždňov a kauza zapadne prachom. Kauza odpočúvania prináša aj iné ponaučenie. Do tak vysokých postov by sa mali dosadzovať schopní ľudia s dostatočnou praxou v danej oblasti, ktorú Galko objektívne nemal, či sa to niekomu páči alebo nie. Galkove tvrdenia, že všetko je to komplot na jeho osobu, sú zavádzajúce. Mohol to aj náležite vysvetliť. Tak ako nevysvetlil brannému a bezpečnostnému výberu, situáciu neobjasnil ani čakajúcim novinárom a ušiel. Nereagovanie na telefonáty premiérky a podávanie trestného oznámenia nič neriešilo. Minister musí viesť svoj rezort a prijať zodpovednosť za škandály. Ťažko človek uverí, že najvyšší článok v reťazi nevie, čo sa okolo neho deje. Je to nepravdepodobnosť hraničiaca s istotou. Je udivujúce, že všetky strany naprieč politickým spektrom okrem SaS požadovali odvolanie ministra. Šéf SaS Richard Sulík sa však tváril, že sa nič nestalo. V posledných hodinách sa veci pohli a premiérka sa dokázala dohodnúť s prezidentom na odvolaní ministra. Je to jedna z mála vecí, na ktorí mali obaja zhodný názor. Zdá sa, že pán Všadebol (a všetko počul) už dopočúval.